To sme vtedy Vierkou bývali na dedine, v takom domčeku s vrátami pre voz so slamou či senom, potom popod dom a druhými vrátami na dvor. Ten dvor bol predtým blatový, ale predchádzajúci majiteľ ho vydláždil ukradnutými dlažobnými kockami z opravovanej starej cesty. Žulové kocky čo vydržali stáročia buldozérom zhrnuli z cesty do priekopy a ten náš bol pri nich s vozíkom prvý. Na takto uvoľnené miesto nakydali horúci asfalt s pieskom a celé to zvalcovali, čím sa doživotne zaviazali tú cestu každoročne opravovať. Takže naša dlažba mala historicko kriminálny pôvod, ale to jediné na nej bolo sympatické. Ináč nestála za nič ako každá dlažba, ktorú dáky blbec položí bez vyrovnania podkladu rovno do blata.
Dvor bol naľavo ohraničený bývalou stajňou a chlievom, čo sme chceli časom prerobiť na izby pre návštevy, ale vidina obtĺkania omietky, po ktorej vzlínali soli z dobytčích exkrementov nás nelákala. Možno by bolo múdrejšie to celé zbúrať a postaviť nové a čisté, ale kde na to zobrať peniaze, a tak sme s tým nerobili nič a na dvore sme sa pozerali iným smerom, len nie napravo. Tam bol už naozaj hnusný múr, to ten náš chliev bol krajší, ale ten múr už bol susedov. Tiež tam mal bývalé stajne či chliev, ale on na rozdiel od nás na to kašlal a tešilo ho ako nám špatí dvor a idylu, vidlák.
Keď sme sa prisťahovali, Vierka vyrazila na prieskum - zbierať informácie a miestne chýry. Do obchodu sa spýtať kedy im vozia čerstvé droždie lebo z toho sušeného sa nedá napiecť, kde sa tu dajú kúpiť košíky do podprsenky so zvýšenou nosnosťou, aby jej obsah nelojdal, jednoducho prienik do miestneho systému cez babské záležitosti. Keďže je z dediny, na rozdiel odo mňa, zapadla bez problémov. Ja som zapadol tiež. Do krčmy a tiež bez problémov. Žiadne nafúkané reči, viac počúvať ako rozprávať a na podpichovanie typu zaplať - jednoduché, s tým sa dalo rátať a mal som na to vyčlenené peniaze. Keď som zdolal borovičkou prisadnutých miestnych potmehúdskych štamgastov natoľko, že si okrúžkovali čelá ( to sa zdarí tak, že človeka opijete natoľko, že zaspí pri stole. A keď mu už hlava klesá na dosku stola, treba mu pod čelo podstrčiť poldecák od borovičky, taký ten hrubostenný. Krúžok na čele vydrží aj zopár dní a zasväteným je jasné ako ho získal.), mal som aspoň s týmito pokoj. Jednoducho miestni nás nemali extra radi, ale dali nám pokoj a to nám pre pokojný život stačilo.
V blízkom mestečku mali čosi ako parkúr pre kone. Bolo to predtým dedinské futbalové ihrisko, ale vtedajší hráči zostarli, spupkateli a niektorí aj zbohatli. Behanie už nebolo pre nich. Na golf si netrúfali, lebo mali strach z nafúkaného Labudu, ale kone z detstva poznali, a tak si založili čosi ako klub. Osedlali staré kone čo vedeli kedysi ťahať voz, ale miesto pokojného ťahania ich nútili v kluse skákali cez prekážky, ktoré by sa dali pokojne obísť krokom. Kone to sprvu nechápali, ale potom sa potešili. Veď kedy sa podarí toho, čo ho predtým z bezpečia voza dlhým bičom mlátil, teraz zhodiť dozadu cez svoj zadok a keď už padá ešte ho riadne nakopnúť obidvoma zadnými kopytami rovno do krížov ? Kone jednoducho začal ten parkúr baviť a večer v stajni si vymieňali poznatky. Či je lepšie nakopnúť jazdca obidvoma kopytami naraz alebo s malým časovým odstupom, aby sa pootočil a ten druhý kopanec schytal do brucha, či by sa nedalo - keď už leží - ešte po ňom trocha poskákať či sa po ňom vyváľať, jednoducho vzájomné konské inšpirácie. Pretože nakopnutí jazdci či ich príbuzní ich vzápätí zbili, prišli na to, že tie svoje malé potešenia nesmú robiť stále, iba zavše a neočakávane. Keďže jazdci si to vysvetlili tak, že sa im už začína dariť, kone mali o zábavu postarané aj do budúcna. Po istom čase zocelení ( riadnom poobtĺkaní a dokopaní ) jazdci usúdili, že sú fakt dobrí ( keby ste boli pri tom ako sa kone večer v stajni rehotali...), že treba expandovať aj mimo mestečko a začali vypisovať súťaže pre podobných okopánkov z okolia. Prvé kolá boli typu rodeo: víťazom bol ten, čo sa dokázal z arény dostať od naštvaného koňa po vlastných do bezpečia najrýchlejšie. Čas prekonávania vzdialenosti medzi nahnevaným koňom a bezpečím murovaného WC cez parkúrové prekážky im podľa futbalových hodín na tribúne merali a skandovali diváci váľajúci sa od rehotu po tráve. Vyrazený dych a zuby boli bežné a v okresnej nemocnici si prezieravo vypýtali plán ďalších podujatí, aby mohli zabezpečiť zdvojené služby. Tam aj vznikol neskôr preslávený názov "praví jazdci". Tí, čo ich kôň úspešne nakopol do krížov chodili v pondelok v predklone zalomení v pravom uhle. Na odlíšenie od obyčajných ľudí, čo mali iba plebejského Bechtereva, hrdo ukazovali pečiatky podkov na krížoch a pečiatky lekárov na chorobopisoch. Keďže pravý uhol im vysúval ťažisko tela, ruky mali vpredu poprepletané v barliach a zložený chorobopis si niesli v zuboch ako predĺžený biely jazyk. Tí menej úspešní si iba nemohli sadnúť. V tomto období sa o parkúre dozvedel aj náš dlhoročný bohatý priateľ z mesta a zavítal tam. Netušil, že je prvý cezpoľný a netušil, že sebavedomí praví jazdci kvôli plánovanej ľahkej výhre podstatne znásobili štartovné. Mal Range Rover II s metalízou a za ním dlhý vajcovitý príves na transport koňa. A v tom prívese bol kôň. Ale naozajský. Naozajský vytrénovaný parkúrový kôň. A tým to všetko začalo.
Priebeh parkúru tu nebudem rozoberať. Nespadol, diváci sa nudili a vyhral prvú cenu, na ktorú sa vždy skladali miestni borci. Víťaz potom zobral hotovosť, prispievajúcich priateľov čo dnes nevyhrali zobral do krčmy a tam tie peniaze spoločne zasa minuli. Ale tentoraz to nevyšlo. Náš priateľ s potešením zhrabol ich peniaze. Frustrovaní praví jazdci zbili svoje kone a tí, aby sa pomstili, riadne dokopali víťazného koňa. Keď ho išiel náš priateľ odviesť do prívesu, zbadal čo sa stalo jeho koňovi. Rýchlo ho naložil a mizol, aby sa mu nestalo niečo podobné. Až za dedinou zastal, našiel si na WiFi nete najbližších veterinárov, prebehol ich referencie a najlepšiemu zavolal. Veterinár súhlasil, tak tam dobehol. Vyviedli koňa a bolo jasné, že v tomto stave nemôže cestovať. Bolo potrebné koňa celkovo skontrolovať a pozorovať, či sa časom neprejavia aj vnútorné zranenia. A tak koňa nechal u veterinára, zložil zálohu v hotovosti, vymenili si čísla a odišiel smer diaľnica domov bez koňa, iba s prázdnym prívesom. A ako tak za ním ten prázdny príves podskakoval, napadlo ho, že mohol u toho veterinára nechať aj ten príves. Načo povezie prázdny príves domov a zasa naspäť, musí ísť pomaly a zavadzia to v zákrutách. Už sa chcel vrátiť, ale napadlo ho, že po ceste pôjde okolo dediny čo bývajú jeho priatelia, teda my. Majú veľký dláždený dvor, tam nechám ten príves a cestou späť sa preňho zastavím, povedal si a na naťukal si našu dedinu do palubného navigátora. Pre istotu nám ešte zavolal. Jasné, boli sme doma, opísali sme mu dom aj cestu aj ako sa ku nám dostať. Dedinu našiel bez problémov, ale stmievalo sa, tak pre istotu zopár razy zastal a spýtal sa na nás miestnych. Každý mu ochotne ukázal kde bývame. Vošiel do dvora, odpojil príves a už chcel odísť, ale my sme boli radi, že máme hosťa a že pokecáme. Bol už unavený a plný zážitkov, ale zajtra bude ešte nedeľa, času dosť, a tak prijal pozvanie. Vyrozprával nám čo sa mu dnes stalo, popili sme a Vierka mu postlala v obývačke, kde sme ináč pri telke zaspávali my dvaja. To bolo fajn, zasa po čase som spal s Vierkou v naozajskej posteli. Zobudili sme sa ráno v parádnom pelechu a bez zvyčajných otlačenín z blbej sedačky. Oddýchnutý priateľ si dal kávu a zamyslel sa čo ďalej. Príves chcel nechať u nás, ale napadlo ho, že vlastne ani nevie kedy zasa príde, teda kedy zavolá veterinár, či sa mu oplatí odbočovať z diaľnice ku nám a potom sa trepať po okreskách a čo keď vtedy nebudeme doma - jednoducho si zasa zapriahol svoj príves, my sme mu nebránili, a v pohode odišiel smer domov. Na cestu sa už nepýtal, aj rýchlejšie išiel, ale aj tak ho videli skoro všetci ako odchádza. A všetci aj videli, ako za ním podskakuje prázdny príves. Podskakuje. Prázdny ! A bolo to jasné: priviezli im koňa. Kúpili si koňa. Tí mestskí smradi si kúpili koňa ! letelo po dedine. Snehová guľa správy sa rútila po dedine a nabaľovala na seba ďalšie zaručené informácie, zatiaľ čo my s Vierkou sme po raňajkách ešte zaliezli späť do pelechu.
Prvé náznaky začali v obchode. Vierke ponúkli za zníženú cenu tri skamenené chleby. Boli v regáli už tak dlho, že skúsený kriminálny technik by na nich našiel daktylky celej dediny. Každý vedel kde ležia tie staré chleby, ale pre istotu ich každý vždy postláčal. Keby tam mala žena položene prso, predalo by sa rýchlejšie. Prso v regáli, kilo za 4.50 Kčs - no nekúpte to, staré zlaté časy. O tejto ponuke Vierka nevedela, ale aj tak sa nedurdene spýtala načo by jej to malo byť. Nepovedali jej cenu. Miesto toho sa začali jednať a jemne jej naznačili, že kone majú radi starý chleba. Stále nechápala, a keď začala vedúca čudne pohadzovať hlavou smerom k regálu, tak sa Vierka poctivo nasrala (vedúca ma prsia väčšie ako Vierka zadok) a mazala domov. Od nej mám tie prsia v regáli. Ja som tou dobou ešte spal. Ešteže nemám fantáziu. Všetko mi musia vysvetľovať. Bol som sa tam potom pozrieť. A viete, že by to išlo? Len by musela Vierka stáť za tým regálom s chlebami na špičkách. A tak kôň zostal doobeda hladný. Ale poobede už bolo načim ho nakŕmiť, nie ? A tak som vypochodoval do obchodu s veľkou taškou. Cieľ bol jasný: krmivo pre koňa veľmi hladného. Vedel som, že kone jedia ovos, ale v obchode mali iba ovsené vločky. Tak som ich kúpil 10 kilo (máme teraz na raňajky čo jesť do smrti našej či koňa) a dve kilá kockového cukru na prípadné koňové odmeňovanie. Ten zbytočný cukor ma neskôr donútil kúpiť nóbl kávovú súpravu, lebo v nej nebola taká ta obyčajná pinzeta ale vymakané mechanicky komplikované klieštičky na cukor. Určili sme ju iba pre hostí. Vierka sladí sacharínom či čo to je kvôli postave a ja si sypem cukor do kávy rovno z vrecka, kto by rátal 8 lyžíc. Pri pokladni som si iba ticho ale dostatočne počuteľne povzdychol, že to snáď na dnes bude stačiť. Z obchodu som sa ešte vybral v netradičný čas do krčmy aj s tou ťažkou taškou. Sedela tam úplne iná posádka ako v mojom zvyčajnom čase, ale aj tá už bola o koňovi informovaná. Po zvyčajných doberačkách o mojom výzore, inteligencii a potencii sa konečne prvý osmelil otázkou čoho som tak veľa nakúpil, sprisahanecky požmurkávajúc na ostatných prítomných idiotov pripitých. Úprimne a pravdivo som odpovedal, že ovsených vločiek, veď kto by klamal. Vzápätí sa začali cez rehot valiť rady čím koňa kŕmiť a kde sa to dá tu a komu ukradnúť aj s ponukami na túto službu, prípadne aj kúpiť - tie už bez ponuky. Nasadil som začudovaný xicht, pokrútil som hlavou, dopil, zaplatil a vypadol.
Keď som doma na otázku ohľadne nákupu vločiek odpovedal, že je to pre koňa, Vierka reagovala s taktom jej vlastným, že si môžem raňajkovať čo chcem, ale prečo až toľko ? Budú zasa zdražovať ? A tak som jej prezradil, že máme koňa. Explozívna reakcia nasledovala, ale ak pominiem litánie o peniazoch a mojom rozume, tak bolo vlastne ticho. Že je to kôň fiktívny či imaginárny - ju nezaujímalo ako sa volá, musí okamžite z domu. Tak som jej to sľúbil a šiel kŕmiť koňa. Aby som podporil jej podozrenie, že mi zašibalo, zobral som jedno vrecko vločiek a s polohlasným " koníček, na pi pi pi pííí ! " som sa vybral na dvor. Nič som nesypal, sliepky nemáme a kto to potom bude zametať ? Ja samozrejme. Ale Vierkin pohľad mi bol odmenou. Zmes strachu, zmätku a súcitu. A to už som nevydržal, rozrehotal som sa a pomaly a poctivo jej vysvetlil ako to vlastne s koňom je. A išlo sa kŕmiť.
Jediné miesto, kde sme koňa mohli zaparkovať, bola tá stará stajňa naľavo. Hneď sa mu tam zapáčilo, aj sám vošiel a hneď sa aj pozrel do válova. Keď otočil uši dozadu, bolo jasné, že buď budeme okamžite sypať ovos, alebo budeme okamžite vykopnutí. Tak sme sypali aby sa upokojil. Spokojne zafŕkal (takmer som si papuľu natrhol), dal sa do jedla a my sme sa diskrétne vytratili. Okamžitá potreba kŕmenia bola zažehnaná, ale čo s budúcnosťou ? A tak Vierka zobrala použitú posteľnú plachtu a až sa dostavilo primerané šero, vydala sa na trávu. Kosák sme nemali, aj keď by ho vďaka svojmu pôvodu v pohode zvládla, a tak trhala trávu v priekope plnými hrsťami. Rýchlo a neustále sa obzerajúc. Lenže trávy pribúdalo na tej veľkej ploche plachty biedne a už ju boleli ruky. Vzdala to, zabalila zopár hrstí trávy do tradičného batôžteka tvoreného 80 % textilom plachty a dobehla upotená domov preklínajúc dostatočne počuteľne neželaného koňa a mňa. Mňa viac. Trávu som hodlal po jej vysušení na seno využiť na vypchatie slamníka, ten si vyniesť na povalu a schuti sa na ňom rozvaliť pred zdravým spánkom, lebo Vierka trpela sennou nádchou. Lenže pri úrovni Vierkinho pracovného zápalu pri trhaní trávy som nadobudol podozrenie, že som svoj plán asi v spánku vytáral. Po vysušení by to seno aj tak stačilo akurát tak na zopár cigariet.
Ďalší problém boli zvukové prejavy koňa. Chodiť po dedine s opuchnutou papuľou by mohlo vrhnúť zlé svetlo na naše spolunažívanie a moje postavenie v našom diumviráte. Našťastie je na Internete množstvo amatérskych videí s koníkmi, stačilo stiahnuť zvuk na flash key a cez repráky ho púšťať z notebooku. Jediné čo nebolo možné pustiť z reproduktorov bolo také to roztopašné buchnutie kopytom o zem, to by membrány z reprákov vyleteli von. Ale aj to sa zvládlo. Stačilo veľký kameň vytrepať po štafliach hore a zvrchu ho pustiť. Rana ako z dela počuteľná v širokom okolí.
Posledné, čo sa muselo zvládnuť, bolo vyrobiť konské exkrementy. Neskutočne komplikované. Najprv bolo treba seno nasekať na drobno, potom ho premiešať s - ale tým Vás nebudem zaťažovať. Ani formovanie do typického tvaru domáceho koláčika nebolo ľahké, pokým sme si na to neurobili formu ako na mufiny. Smrdelo to riadne, podstatne viac ako originál, ale farbu sme trafili. Len som nesmel piť Coca colu. Aj to ich zohrievanie v mikrovlnke, lebo sa z nich muselo pariť, keď sme ich ráno rozmiestňovali na strategicky viditeľných miestach mi pilo krv, lebo v nej prskali. S koňom jednoducho boli starosti. Po týždni usilovného zháňania potravy pre koňa si Vierka postavila hlavu, že buď sa kúpi kosák, alebo sa na celé kŕmenie vykašle. Chápal som ju. Briežky v našom najbližšom okolí už boli na mnohých miestach plešivé a Vierka musela chodiť ďalej a ďalej, lebo tráva ak čo len trocha mohla tak nerástla. Bola zvyknutá iba na kosenie a nie na trhanie aj s korienkami. Nemáte predstavu koľko toho taký kôň potrebuje denne zjesť. Ani my sme ju nemali, ale dedinčania to vedeli presne. A presne vedeli, že tí mestskí smradi radšej koňa trápia hladom než by od nich nakúpili ich prebytky na jeho kŕmenie. A začali nás nielen pozorovať, ale aj nenávidieť. Do obchodu doviezli tonu ovsených vločiek ale ja som kúpil dokopy iba 40 kg. Ani tam nás nemali radi. V krčme na mňa jedni vykrikovali, že potrebujú poorať, druhí že deti povoziť a všetci sa zhodovali, že ten kôň mi skape od hladu a že som mestské hovado. Situáciu bolo treba urýchlene riešiť, než mi dajú spravodlivo rozhorčení v krčme po hube. A tak večer zasadla rodinná rada. Vierka navrhovala koňa večer pustiť na slobodu. To som okamžite zavrhol. Nechcelo sa mi s vrecom cementu na chrbte a podkovami priklincovanými na zimných topánkach robiť konské stopy vedúce niekde do lesa a pritom z igelitky miestami trúsiť čerstvo zohriate exkrementy. Okrem toho by som tu trasu musel ísť dvakrát a naspäť ísť bosý, lebo kôň má štyri nohy, alebo celú cestu naspäť cúvať. Nikde ani nebol vhodný vodný tok či jazero kde by stopy končili a kone aj tak vraj vedia plávať. Tade cesta neviedla. Kôň jednoducho nesmel z domu, ale súčasne musel zmiznúť bez stopy. Ostávalo jediné východisko: musíme ho zjesť.
Hneď ráno sme sa do toho pustili. Vierka kúpila v obchode koreniny, ktoré jej odporúčali, ak chce robiť konské klobásy a salámu. Pre istou ešte pustila do dámskeho éteru otázku, či niekto nevie, z čoho sa robí konská masť. Ja som sa v krčme vypytoval, či sa dá konské mäso grilovať, piecť či čo sa z neho dá všetko urobiť. Náhodne generované konské zvuky v stajni prestali, aj kameň pri štafliach ostal na zemi. Po patričnej dramatickej pauze niekoľkých dní sme sa začali pohybovať po dedine so slastnými prežratými výrazmi na tvári. V obchode sme nekúpili vôbec nič. Nečudo. Mali sme doma ovsených vločiek na desať rokov. Len nastal problém kde dáme konské vnútornosti a kosti. Kúpil som teda krompáč a lopatu, aby to bolo všetkým jasné. Napriek sledovaniu nik neodhalil, kde sme zvyšky týraného a nelegálne porazeného koňa zakopali. To nám vyšlo a dedinčanov to štvalo. Tak aj vzniklo niekoľko náhodne vykopaných jám v našom bližšom aj vzdialenejšom okolí. Nič neskôr nenašli ani policajní psi. Po dvoch týždňoch sme s Vierkou zasa nabehli na bežný denný režim a tvárili sme sa, že sa nič nestalo, lebo sa naozaj nič nestalo. A to dedinčanov štvalo ešte viac, až došlo k tomu, že nás udali, že sme nelegálne zožrali koňa. A to je aj dôvod, prečo som vlastne toto všetko napísal.
Vážený súd :
Dúfam, že po tomto mojom dôslednom a pravdivom vysvetlení celého prípadu budeme s Vierkou zbavení všetkých obvinení a konečne prepustení z vyšetrovacej väzby.
Ďakujem. Musíme predsa ísť nakŕmiť koňa.